Reklama urobila svoje. Už takmer všetci moji známi nakupujú v Lidli.
„Ahoj“.
„Ahoj, čo ty tu robíš?“
„Ale..., veď vieš, niečo málo treba domov kúpiť...“
„Áno, áno, veď aj ja len tak narýchlo...“
„Ono, niekedy sa tu dá aj niečo nájsť...“
„Presne, presne, ja mám už vytipované nejaké druhy potravín, šupnem do košíka a idem. A čo vy, ako? Čo máte nové?“
A košíky sa plnia.
A potom pred pokladňou chvíľu postojíme, ešte pár slov prehodíme a začneme vybaľovať... A vybaľujeme... a vybaľujeme... A jedným okom človek pozoruje pokladníčku a druhým zase do toho košíka... a rozmýšľa, či zamestnanci majú v zmluve zahrnuté aj slušné správanie voči zákazníkovi... Tu v Bratislave sa to dá nazvať až úctou voči klientovi... naozaj... ale asi to nie je norma na celom Slovensku, hlavne v menších mestách nie. Nie sú všade zvyknutí na preplnené košíky Bratislavčanov. Aj keď pri pokladni predavačka vynaloží maximálnu snahu o ústretovosť, cítite, ako to niekde vo vnútri škrípe...
„Veď by sa mohla trochu viac snažiť, keď jej tu nechávam svoje peniaze... aspoň sa pretvarovať a zachovať nejaké to dekórum...“ – pomyslím si. A poháňaná pokladníčkou ukladám veci do košíka a nestačím tomu pokladničnému tempu, do tašiek to už vôbec nie, veď som bola upozornená, že priamo do košíka...
„Nech sa páči. 66,70“.
Odovzdám kartu, čakám...
„Zrejme štvrtina jej platu – pomyslím si – ten môj jeden nákup.“
Poďakujem, pozdravím sa a idem. A už sa ani nečudujem. Veď aj ona má doma zrejme aj deti...