... November, rok 1989. Z mikrofónu sa ozýva hlas: „Prosím, tu vľavo ustúpte, musíme vytvoriť koridor, do stredu, medzi vás sa musí dostať lekár.” Masy sa hýbu, v priebehu pár sekúnd je vyhradený voľný prejazdný pruh pre sanitku, aby sa mohla dostať k tým, ktorí potrebujú ošetrenie. „Ďakujem.” Ozve sa znovu hlas a odpoveďou na to je cvendžanie kľúčov, že áno, my predsa vieme, čo chceme a sme ochotní urobiť pre to ďaleko viac. Tá budúcnosť, pre ktorú tu trávime každé popoludnie, bude v našich rukách a my ju budeme od teraz tvoriť...
Milan Kňažko.
... Napätie stúpa zo dňa na deň, už sú plné námestia aj v iných mestách a už sa aj hovorí, že vládni predstavitelia nebudú váhať použiť možno aj tanky. Veď pri sviečkovej použili vodné delá a demonštrácia nebola tak početná, bola pokojnejšia a nie priamo nasmerovaná proti režimu. Deň čo deň v mraze, deň čo deň v strehu, aby sa nezomlelo niečo, čo by sme mohli neskôr ľutovať..
Chcelo to odhodlanie, že tomu podriadí všetko a rozhodnutie, že to stojí za to, aj keby sa to malo skončiť ako august 1968. Rozhodnutie, že to stojí za to, aj keby ho to malo stáť viac ako len hereckú kariéru.
Všetko dopadlo lepšie, ako sme očakávali. Milan Kňažko vtedy preukázal odvahu a statočnosť.
Vie dobre, čo nechce. Vie dobre, čo tu bolo a vie, že toho bolo dosť. Je schopný urobiť všetko pre to, aby sa to nezopakovalo. Ani totalita, snáď ani mečiarizmus. Má diplomatické skúsenosti a vo volebnej kampani nerobí chyby. Má nadhľad, vie byť tolerantný, vie byť veľkorysý.
Možno tam na tých tribunách dozrela jeho mladosť.
Prečo teda nebudem voliť M. Kňažka?
Vážim si ho, no zatiaľ sa mi nedarí čítať jeho program. Pokúšam sa hľadať medzi riadkami, ale nenachádzam. Nie som si istá víziou. Tým, že vidí ďalej ako my ostatní.
Preto nebudem voliť M. Kňažka.
