Sú investori riešením nezamestnanosti?

Autor: Dagmar Juríková | 11.2.2014 o 16:33 | (upravené 11.2.2014 o 17:15) Karma článku: 5,89 | Prečítané:  411x

Kedysi ľudia z regiónov Slovenska dochádzali za prácou, dnes práca prichádza za nimi. Má to svoje plusy. Určite. Má to ale aj svoje mínusy. Plusy sú spomínané v médiách pravideľne. Zrejme preto ma napadá spústa otázok spojených skôr s negatívami, ktoré takéto riešenia prinášajú. Cieľom nie je kritika, cieľom je vniesť do pomoci regiónom čo najviac efektivity. Základnou otázkou pre mňa je: Kde, kedy a ako sa vlastne zrodila myšlienka riešenia tohoto problému práve formou príchodu investorov do postihnutých lokalít? Boli brané do úvahy aj iné riešenia? Prečo zvíťazila práve táto alternatíva?

Je to efektívna investícia zo strany podnikateľskej sféry a štátu? Čím sa meria úspešnosť týchto projektov? A meria sa vôbec? Kto ju meria? Nezamestnaní a zamestnaní? Zrejme nie. Čiže investori? Štát? Je to dlhodobé riešenie, alebo len akútna náplasť na boľavé miesto týchto oblastí? Aký je prínos a aká je daň za takéto riešenie problému? Ako celkovo, nie len z hľadiska zamestnanosti, ovplyvňuje život v regiónoch? Je do investície zarátaný aj vplyv na životné prostredie? Vplyv na konkurencie schopnosť regiónu z hľadiska iných špecifík? Vplyv na mentalitu a spokojnosť obyvateľstva? Čo je cieľom týchto programov a kto je ich cieľovou skupinou? Kto najviac profituje zo znižovania nezamestnanosti? Sú to občania, alebo samotní investori? Sú to regióny, alebo vlády predbiehajúce sa v štatistike úspešnosti a oslovujúce takto voličov?

Je nezamestnanosť skutočne tým najväčším problémom takto skúšaných lokalít?

Áno, možno sú to otázky pre odbornú verejnosť. Viem, že tento problém nevyrieším z kuchyne. Ale beriem si právo, ako členka jednej „slovenskej domácnosti“ vyjadriť svoj názor aspoň formou blogu.

Stretávam sa s ľuďmi približne môjho veku, s ľuďmi z menších miest a obcí, s ľuďmi z vidieka a na otázku ako sa majú, prípadne aj bez vyslovenia tejto otázky, začnú rozprávať a počujem približne toto:

„Je to bieda. Čo už môžeme my po päťdesiatke od života očakávať? Kto vám dá v tomto veku nejakú robotu? My už sme súci len pre úrad práce a nejako sa pomaličky dopracovať k tomu dôchodku. Celý život človek robí a celý život každý len sľubuje. No veď aj mladí. Aj keby chceli podnikať. Ale peniaze na začiatok, kto im dá? Ani pôžičku nedostanú, veď z čoho by ju splácali? Nejaký ten rok ubehne, kým taká firma začne zarábať. A keby sa to aj podarilo, myslíte si, že sa udržia? Veď aká je konkurencia. Ak vás nezlikvidujú tým, že sú lepší, tak potom uplácaním, aby získali zákazku. Neexistuje fér hra“.

Môžem si povedať, veď politici to riešia, na regiónoch im záleží, nie je to moja starosť. Ako ale odreagovať skepsu ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu? Čo ak len vypočuť si ich nestačí?

Zmení sa o dvadsať, tridsať rokov niečo v mentalite ľudí práve vďaka prichádzajúcim a po čase odchádzajúcim investorom z týchto oblastí? Pokiaľ áno, čo? To by bola opäť široká škála otázok, ktorá nie je predmetom tohto blogu. Pokiaľ ale zostane stav podobný tomu dnešnému, prípadne sa regióny vyprázdnia a stanú sa z nich len relaxačné centrá, nie je to až alarmujúci problém neefektívneho riešenia problematiky nezamestnanosti v tejto krajine?

Je nezamestnanosť skutočne tým najväčším problémom takto skúšaných lokalít?

Čo rieši príliv investorov do našich regiónov?

Myslím si, že rieši celkový ekonomický rast krajiny a rast zisku zúčastnených. Úrady práce vykazujú pozitívnejšie štatistiky. Krátkodobo rieši aj nezamestnanosť konkrétneho regiónu. Ľudia sa ale stávajú u seba doma lacnou pracovnou silou.

Myslím si, že investori, ktorí nemajú často s danou lokalitou nič spoločné, vstupujú so svojimi návrhmi do územných plánov miest a obcí a menia ich väčšinou nie v ich prospech. Samozrejme so súhlasom štátu. Vďaka svojim investíciam očakávajú, že spoločnosť ocení ich podiel na oživení daných lokalít. Oblasť sa však stáva často súhrnom okopírovaných predstáv, importovaných a vtláčaných do kultúry daného regiónu, ktorého korene sú niekde úplne inde.

Myslím si, že investori, keď dosiahnu to, prečo prišli, väčšinou odchádzajú. Domáci zostávajú. Zostávajú žiť v prostredí ekologicky aj kultúrne zmenenom. Nie vždy v tom pozitívnom slova zmysle. Výsledkom je znečistený vzduch, voda, poľnohospodárska pôda, lesy. Pribúdajú skládky odpadu. Zabíja sa jedinečnosť daného regiónu na všetkých úrovniach. Začína sa podobať región regiónu. K takmer každému dnes patrí priemyselný park, aqva park, obchodné a zábavné centrá. Tento kolabs môže zachrániť už len vytipovanie najšpecifikovanejších výsekov daných lokalít a vytvorenie skanzenov, ktoré zarchivujú a uchovajú hodnoty tej či onej oblasti a ukážu našim potomkom a turistom, ako tu ľudia kedysi žili.

Svet biznisu mení naše veľkomestá a tie, zdá sa, sú na to ako tak pripravené. Mentalita ľudí je odolná, ľudia sú draví, asertívni a čo ich nezabije, to ich posilní vo väčšine prípadov. Mnohí sa s tým vyrovnajú, mnohí budú z toho aj profitovať. Je ale na takúto zmenu pripravený vidiek? Je s tým stotožnená mentalita tamojších ľudí? Sme s tým stotožnení my? Kam utečieme pred šialeným tempom veľkomiest, v ktorých žijeme? Deje sa to všetko samovoľne a ospravedlňuje stále novou ponukou pracovných miest?

Nechce to zmenu myslenia?

Regióny potrebujú nové a nové pracovné miesta. Obávam sa ale, že importovaná práca a k tomu ešte slabo platená nie je dostatočnou motiváciou pre to, aby ľudia začali rozmýšľať inak. Aby osobnostne dozreli. Aby pochopili, že región, v ktorom žijú, patrí im. Nie investorom. Oni sú doma, oni sú zodpovední za to, ako bude oblasť, v ktorej žijú a vychovávajú svoje deti, v budúcnosti vyzerať. Verím, že ak človek pochopí, že pracuje „na svojom“, nebude čakať na niekoho, kto mu prácu dovezie. Verím, že iné myslenie môže vygenerovať aj nové pracovné miesta. Zamestnanie vtedy nemusí byť nutným zlom, ale môže sa stať poslaním. Zároveň službou iným a súčasťou osobného záujmu.

Takáto investícia by bola určite časovo a finančne náročnejšia. A výsledky by sa nedostavili hneď. Trvalo by to oveľa dlhšie, ako len pozývať ďalších už hotových investorov,  ktorí založia v regiónoch vždy nové dcérske spoločnosti svojich rozbehnutých firiem. Myslím si ale, že výsledok z dlhodobého hľadiska by bol neporovnateľne väčší. A predpokladám, že regióny by v budúcnosti aj inak vyzerali. Investícia do ľudí má v sebe mnohonásobne vyšší potenciál ako len investícia do neživého kapitálu.

Na záver pripájam výrok Vladimíra Syneka, zakladateľa a riaditeľa jednej z prvých poradenských firiem v Československu, Corporate Consulting Group. Na otázku: Ako má krajina dostať z ľudí ich kreativitu, ich mozog?“, odpovedá: „Paradoxne, získanie mozgu funguje len cez ľudské srdce. Platí totiž známe príslovie: Zamiloval sa, až stratil hlavu. Napríklad ak ja ako manažér chcem získať maximálny výkon, kreativitu a invenciu od môjho zamestnanca, tak najskôr musím získať jeho srdce. Ale srdcu sú úplne ľahostajné moje racionálne argumenty ako plat, benefity, služobné auto a podobne.

Tak ako sme túto hru nezvládli vo firmách, tak ju nezvládame ani na úrovni štátu”.

Čítaj viac: http://zivot.azet.sk/clanok/10455/vladimir-synek-nemame-viziu-politika-je-plna-testosteronu.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?