Je 40% úspechom Roberta Fica?

Autor: Dagmar Juríková | 4.2.2014 o 16:57 | (upravené 4.2.2014 o 17:27) Karma článku: 13,25 | Prečítané:  857x

Zaujali ma - blog Tomáša Balaja: Prezidentské voľby nie sú o Ficovi, sú o nás všetkých a blog Jána Rubisa: Pod povrchom to vrie... (úpadok demokracie). A zaujalo ma, že sú to názory mladých ľudí. Naformulovali to, o čom dávno premýšľam.

Už niekoľko rokov trávime s deťmi takmer všetky prázdniny na Liptove. Ten sa stal pre nás viac ako druhým domovom. Prišli sme sem pred pätnástimi rokmi a boli sme vrelo prijatí. Chalupármi, aj domácimi.

Je pravda, že sme si so sebou priniesli kúsok tej našej civilizovanej bratislavskej kultúry. Preto, po prvých troch zimách, keď sme večer líhali do postelí v oteplovákoch, čiapkach a rukaviciach, pretože v miestnosti bolo -5°C, rozhodli sme sa zaviesť do kuchyne a izby radiátory. A neskôr zapojiť bojler na teplú vodu. A potom ešte doviezť starú pračku.  A ... viac už nám deti nedovolili. Pri pračke začala naša dcéra, vtedy päťročná, v modlitbe protestovať. Skúšala tieto nechcené zmeny vyjednať s Bohom. Pred spaním sa modlila: „Pane Bože, zober nám aspoň tú pračku. Veď vieš, ako sme radi chodili prať na Belú a teraz už nechodíme“.

Odvtedy sme naozaj chodili prať k Belej iba za odmenu a len symbolicky. Deti radi pomáhali, hrali sa chytaním prádla, ktoré unášala voda, hádzali kamene do vody a stavali hrádze, pozorovali tety z dediny ako perú tkané koberce a zažívali pocit šťastia. Nám dospelým vymoženosti doby náramne uľahčovali život, ale deťom odkrojovali kus z dedinskej atmosféry, ku ktorej sa chceli priblížiť čo najviac.

Snažili sme sa preto postupne zbavovať nánosu nášho mestského uvažovania, aby sme ho mohli vymeniť za niečo iné. Niečo, čo ako mestskí ľudia nemáme. Neviem presne povedať, čo to je. Ale viem, že to spomaľuje náš čas, robí voľné dni dlhšími, krajšími a zmysluplnejšími.

Celé to zvyšné obdobie v roku, trávené v Bratislave, máme potom na čo spomínať. Život na dedine má ozdravujúcu silu. Práve preto, že každá činnosť trvá veľmi dlho a nemôžeme to urýchliť ani na počítači. Našťastie. Aspoň zatiaľ nie. Aj keď máme radiátory, musíme doviezť drevo, napíliť ho, uložiť, naštiepať. Až potom zapáliť oheň. Vodu síce na chalupe máme, tečie priamo zo steny, ale môžeme si zájsť pre užitkovú do verejnej studne na také naše malé „námestie“. Tam sa chodí preto, aby sa ušetrilo, ale aj preto, že je to pre nás zábavné pumpovať a ťahať vodu až niekde z podzemia. Tu si človek uvedomí, že voda sa čerpá z hĺbky zeme a že sa môže stať, že tam jedného dňa nebude.

A tak sa učíme hodnotám, ktoré by sme si v Bratislave nikdy neuvedomili.

Mentalitu domácich sa stále ešte len učíme poznávať. Otázky „kam ideš?“ alebo „čo robíš?“ musí Bratislavčan chápať ako pozdrav, rovnako ako „How do you do“? A to my, ako prišelci, niektorí nevieme, myslíme si, že nám domáci lezú do súkromia.

Veľmi často práve na Liptove uvažujem, či nebolo tým ľuďom lepšie, kým sme tam, my chalupári, neboli. A rozmýšľam, ako je to v iných regiónoch Slovenska. Všetci z tých veľkých miest utekáme a hľadáme práve to, čo v mestách nemáme. Ale keď prídeme do tých našich krásnych slovenských dedín, prinášame so sebou kus našej kultúry. V niečom dobrej, v niečom zlej. A tiež aj snahu naučiť domácich niečo z toho, k čomu sme sa my už dopracovali. A myslíme si, že im pomáhame. Že ich posúvame dopredu. A pôsobíme niekedy s tou našou  „veľkomestskou“ mentalitou arogantne. Niekedy až naduto. Keď sa predvádzame, čo všetko už nerobíme a čo naopak robíme, ako pohrdáme niekde v hĺbke duše spôsobom ich uvažovania, dávame najavo, akí  sme slobodní a ako máme všetko v malíčku.

Len málo, ak vôbec, si uvedomujeme to, čomu všetkému sa môžeme naučiť v tomto prostredí my sami.

Rozprávala som sa nedávno s jednou študentkou z Oravy. Vzdelané a múdre dievča. Nemá ale priestor medzi svojimi rovesníkmi povedať to, čo si myslí. Rada by povedala. Ale nikto nepočúva. Všetci len rozprávajú.

Títo mladí ľudia, ktorí sa narodili v rôznych regiónoch Slovenska a vyrastali tam, vidia problémy týchto lokalít z iného uhla pohľadu a ďaleko lepšie ako my. A vidia aj ich potenciál. Len nemajú s kým o tom rozprávať. Málokto ich počúva. Každý si myslí, že vie.

A možno aj preto väčšina volí R.Fica. Neprejavili sme záujem o našich susedov na Liptove, Orave, Spiši, Kysuciach my, prejavil ho on. Verejne. V médiách. A tak si niektorí myslia, že im rozumie. Pomenuje to, čo ich trápi. Hovorí o slovenských domácnostiach, „veď to sme my“, pomyslia si. Hovorí o minimálnych mzdách, o nezamestnanosti, o ťažkej situácii, „áno, veď toto presne zažívame“, o rodinách, o poloprázdnych peňaženkách.

A môžeme sa im čudovať? Keď je človeku ťažko, nevie, čo bude zajtra, keď sa navyše dozvie, že aj cirkev zlyháva, vtedy sa aj nábožnému ťažko verí. A tak sa chytá vecí hmatateľných. Boh akoby mlčal, ale niekto tu hovorí. Hovorí to, čo chceme počuť. Hovorí, že vidí, že počuje... a dokonca dokáže aj veľa sľubiť. V takejto situácii je ťažko odolať. Ako si môžeme byť takí istí, že by sme nevolili rovnako, keby sme žili v takých istých podmienkach? A nenašli pochopenie ani u ľudí, ktorí prichádzajú medzi nás z toho veľkomestského sveta a sú nám nejakým spôsobom blízki?

Je mi to ľúto. Je mi to veľmi ľúto.

Preto si myslím, že tých 40% v prieskume nie je víťazstvo Roberta Fica. Je to z veľkej časti neschopnosť opozičných strán načúvať ľuďom z regiónov a žiaľ, aj neschopnosť nás, bežných ľudí žijúcich na Slovensku, ktorí situáciu dlhodobo vnímame, ale vôbec nič pre to nerobíme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?