Kto je zodpovedný za dlh vo verejných financiách?

Autor: Dagmar Juríková | 20.1.2014 o 11:39 | (upravené 20.1.2014 o 12:09) Karma článku: 7,36 | Prečítané:  887x

Pohľad z kuchyne slovenskej domácnosti. Pohľad na hospodárenie nášho štátu. Ako matka šesťčlennej rodiny mám skúsenosti len s rodinným rozpočtom, ale snáď to bude niečo podobné, len vo veľkom. Ekonómovia, keby čítali tento blog, by sa zrejme pousmiali, keby predsa len mali záujem reagovať, uvítam ich vysvetlenie. Možno nás bude viac, čo sa radi necháme poučiť. Je totiž ťažké sledovať diskusie v médiách a pochopiť, o čo vlastne ide. Je používaná odborná terminológia, grafy, čísla, ktoré pridávajú vyjadreniam na odbornosti a komplikovanosti, takže bežný človek má dojem, že nemôže do tejto diskusie vstúpiť, lebo by sa prinajmenšom strápnil.

Nuž práve toto idem teraz urobiť.

Ako som už naznačila v predošlom blogu, človek by mal ísť do volieb informovaný. A tak trávim svoj voľný čas na internete a pokúšam sa pochopiť ľavicu a pravicu a ich rozdielny prístup k prerozdeľovaniu verejných financií.

Naši kandidáti na prezidenta sa totiž identifikujú buď s ľavicou alebo pravicou, prípadne viac ľavicou a viac pravicou. Rada by som porozumela programom, ktoré predpokladám, jedni aj druhí, začnú postupne ponúkať. Zachytila som niečo z ich názorov, nepoznám však zatiaľ ich programy.

Pre mňa je vždy zaujímavé vrátiť sa k základným pojmom a ich definíciam.

Vybrala som preto tabuľku z http://cs.wikipedia.org/wiki/Pravice vykresľujúcu základné rysy ľavice a pravice. Ospravedlňujem sa, že je v češtine, v slovenčine sa na Wikipedii nenachádza.

Některé rysy levice a pravice

Levice                          Pravice

Priority

sociální politika, sociální jistoty

výroba, umožnění podnikatelské aktivity

Stát

sociálně odpovědný silný stát

minimalizace kompetencí státu

Spravedlnost

rozdělovací

vyrovnávací

Rovnost

výsledků

příležitostí

Svoboda

formální, reálná

reálná, formální

Demokracie

zastupitelská, důraz na přímou demokracii

zastupitelská

Člověk

kolektiv

jednotlivec

Stát a společnost

tendence ke splynutí

důsledné oddělení

Společenský vývoj

rychlá změna - revoluce nebo reforma

postupný vývoj - evoluce

Stát a ekonomie

státní ochranářství

liberalizace

Ekonomické priority

snížení nezaměstnanosti

snížení inflace









Najviac ma zaujali kolonky štát, spravodlivosť a rovnosť. Základnou otázkou, ktorá mňa, neškolenú v tejto oblasti, zaujíma, je otázka: čo je štát, alebo kto je štát?

V období rozkvitajúceho socializmu sme vedeli, že vláda je v rukách robotníckej triedy a inteligencie. Nemali sme tušenie, kto sa za týmto pojmom skrýva a kto má konkrétne páky na to, aby vládol. Z času na čas sme vedeli, odkiaľ vietor fúka, ale oficiálne to bola robotnícka trieda. A bodka. Vtedy sa o tom nediskutovalo. Verejne.

Dnes je to iné, verejná diskusia je možná, ale mám opäť dojem, že to nevieme. Kto to je a kto má tie páky? Sme to my? Ak áno, potom iba vo voľbách. Inokedy určite nie. Kto je teda štát a kto rozhoduje o verejných financiách, našich spoločných peniazoch? Je to vláda? Je to minister financií? Je to premiér? Je to prezident? Alebo ešte niekto iný?

Tabuľka nám poskytuje aj ďaľšie dva zaujímavé pojmy. Kolonky spravodlivosť a rovnosť vo vzájomnom prepojení a aplikácii na podmienky našej spoločnosti sú zaujímavou témou k diskusii. Skúsim sa nad ňou aspoň zamyslieť.

U ľavice sa osobne ťažko stotožňujem s tým, že spravodlivosť by mala prinášať rozdeľovanie. Veď ak je jeden pracovitejší ako druhý, nech má ten prvý viac. Aj o mnoho viac, ako ten druhý, ktorý mimochodom nemusí byť lenivý. Má len iné priority. Radšej si trebárs prečíta knihu na gauči, ako by mal mať dve alebo tri zamestnania. A teda sa vzdá možno auta, alebo dovolenky pri mori.

U pravice sa zase ťažko stotožňujem s tým, že hlása rovnosť príležitostí, ktorá je podľa môjho názoru utópiou. Nejde predsa o štartovaciu čiaru, na ktorej jediným kritériom rovnosti je vstupný kapitál. Peniaze. Hrá tam predsa úlohu aj vzdelanie, lokalita, kde bývame, rodina, do ktorej sme sa narodili, naše obdarovania a záujmy (nemôžeme byť všetci biznismeni, potrebujeme aj umelcov) a v neposlednom rade aj zdravotný stav. Niektoré veci môžeme ovplyvniť, niektoré nie. Preto neverím na rovnosť príležitostí.

Toľko k tabuľke.

Rast životnej úrovne a zadĺženosť našej krajiny.

Demokracia priniesla so sebou okrem iného pozitívneho aj rast životnej úrovne. Toto je nespochybniteľný fakt. V štatistikách sa uvádza vždy priemerný rast na jedného občana, prípadne rast na jednu domácnosť (Žiaľ, nemám žiadne grafy k dispozícii, riadim sa čiste intuíciou. Uznávam, že v nižšie uvádzaných tvrdeniach môže byť problémom ich vierohodnosť).

Po novembri 1989 sme všetci vykročili smerom k vyšším hodnotám rastu životnej úrovne. Jedni sa zorientovali skôr, druhým to trvalo dlhšie, iní sa opájali slobodou slova a pohybu. A zdá sa, že väčšine bolo lepšie ako predtým. Zvláštne, že ani komunisti si nesťažovali. Sťažovali si len tí, ktorí boli zvyknutí žiť na prídel. Na Vianoce kolekcia pre deti z ROH, mandarínky a banány v zelovoci, cez leto dovolenka cez ROH, občas tá kultúra za preplatené lístky. ROH plnilo úlohu darcu, ktorý za naše vlastné peniaze nám tieto veci prerozdeľoval a my sme žili opojení vďačnosťou, že je to bonus navyše. A samozrejme nám povedali aj to, čo je správne si myslieť, nie len hovoriť. A to všetko niektorým možno dodnes chýba. Dobre sa vládne v takejto krajine.

Majetní bohatnú, nemajetní chudobnejú a o slobodu slova takmer nikto dnes nejaví záujem.

Ak majetní bohatnú rýchlo a nemajetní chudobnejú pomaly, v priemere rast životnej úrovne bude vysoký.

Keď sa však pozrieme na verejné financie, zaznamenávame dlh. Hlboký dlh, ktorý budeme splácať nie len my, ale aj naše deti. A deti ich detí. A tak ďalej, neviem, do ktorého až pokolenia po nás. Nebudú splácať dlh svojich rodičov. Ani dlh svojich starých rodičov. Budú splácať dlh vlád, ktoré zvolili ich rodičia a starí rodičia.

Nezadlžujeme seba a naše deti preto, aby sme sa mali lepšie. Ale preto, aby bohatstvo nenásytných tejto krajiny stále rástlo (predražené štátne zákazky, odhalené a neodhalené kauzy).

Voľná ruka trhu v tom asi bude nevinne. Som za konkurenciu a zdravú súťaž myšlienok, tu však čelíme absencii akýchkoľvek morálnych hodnôt. Napätie medzi bohatými a chudobnými nie je vytvárané veľkosťou nadobudnutého majetku, ale spôsobom, akým bol majetok nadobudnutý.

Problém, ako to vidím ja z kuchyne slovenskej domácnosti, bude v prepojení informácii, verejných financiipodnikateľskej sféry.

Po novembri 1989 nemáme podnikateľsky činnú len pravicu. Zvláštnosťou porevolučných rokov je to, že máme podnikateľsky činnú aj ľavicu. A tá úspešne konkuruje pravici v podnikaní. Veď aký je dnes rozdiel medzi pravicovým a ľavicovým podnikateľom? A tu sa dostávame k momentu, kedy silný štát ľavice, môže byť pre nás, bežných občanov, finančne oveľa nákladnejší a nebezpečnejší ako slabý štát pravice. V tej ľavicovej štátnej kase by malo byť totiž aspoň virtuálne oveľa viac peňazí, ako v tej pravicovej štátnej kase.

Tu vidím len dve možnosti. Alebo môžeme dôverovať politikom naďalej a vystaviť ich tak samých obrovskému pokušeniu prepájania informácii, ktoré majú k dispozícii ako prví, s ich a ich blízkych podnikateľskými aktivitami a s dosahom na štátnu pokladňu, čo očividne nezvládajú, alebo im môžeme pomôcť tým, že sa budeme snažiť ako voliči voliť vyvážené politické spektrum, ktoré sa navzájom ustráži. Pravica bude strážiť ľavicu, ľavica pravicu. Aj keď toto je dnes tiež možno už len utópiou, teoreticky to aspoň určitú rovnováhu zaručí. Najmä, ak by v prezidentských voľbách vyhral predstaviteľ pravice, ktorý by svojim doterajším morálnym kreditom bol schopný zaručiť, že nepodľahne nijakým politickým a iným tlakom. Neviem, či vôbec niekto taký medzi kanditátmi je.

Ďaľším silným a nezanedbateľným aspektom demokracie v tomto smere je to, že ako občania zatiaľ demokratického štátu využijeme svoje kompetencie a preberieme zodpovednosť za spravovanie veci verejných, všetkého, čo sa nás týka, v čo najväčšej miere do vlastných rúk. Nebudeme ľahostajní voči ničomu, čo vidíme okolo seba. A nebudeme v tejto krajine politikov posúvať do roviny, ktorá im nepatrí.

Že sa to niektorým z nás zdá nemožné? Aj to môže byť pravdou. Ale možno sme to zatiaľ neskúsili naplno. Viem, že vo väčšine prípadov sme zatiaľ neúspešní, zdá sa ale, že v niektorých otázkach to naše snaženie prináša predsa len pozitívne výsledky. Na Slovensku je spústa dobrých, pracovitých, morálnych a charakterných ľudí, silných osobností. Vo všetkých sférach. Vo všetkých regiónoch. Nie len v Bratislave. Demokracia dáva možnosť sa spojiť a v dobrom duchu zabojovať svojím úsilím, nie násilím, za to, aby nám bolo lepšie. Prinajmenšom na duši.

Na záver dávam do pozornosti esej Prof. PhDr. Václava Bělohradského, PhD.

http://www.multiweb.cz/hawkmoon/levice-pravice.htm

Trošku náročnejšie čítanie, ale vrelo odporúčam. Netušila som, že aj takýto pohľad na ľavicu a pravicu je možný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?