Čo som sa naučila v škole?

Autor: Dagmar Juríková | 8.7.2011 o 22:26 | (upravené 28.8.2011 o 11:54) Karma článku: 3,82 | Prečítané:  675x

Sedávať v knižniciach bola kedysi výsada vzdelaných a stále sa vzdelávajúcich mníchov, neskôr vedátorov. Dnes to môže byť pokojne výsada mám, ktoré sa po dlhoročnej starostlivosti o deti, ako niektorí hovoria po MD XXL, vrátili do pracovného procesu.

Niečo sa v porovnaní s tou dobou minulou zmenilo. Dnešné knižnice, hlavne tie školské na základných a stredných školách, nedýchajú atmosférou honosnosti. Krásny knižničný nábytok často vyrezávaný z tvrdého dubového dreva vystriedali dlho používané police z drevotriesky určené kedysi k niečomu úplne inému, knihy viazané do kože nahradili paperbacky, obrovské glóbusy, ktoré kedysi návštevníkom pripomínali, že sme obyvateľmi nádhernej planéty a pri čítaní kníh dovoľovali očami cestovať po kontinentoch, vystriedali všadeprítomné káble, ktoré spájajú knižničné počítače s internetom...

Svet sa stal menší, menej tajomný, my sme sa stali menej trpezliví a možno menej pokorní. Informácie k nám prichádzajú rýchlo, tak rýchlo, že musíme deti v školách učiť, aby čítali s porozumením a keď im niečo hovoríme, upozorniť, aby počúvali aktívne.

A predsa.

Predstavte si, že sedíte dennodenne od pondelka do piatku v takejto školskej knižnici, obklopení novými aj staršími knihami, zaujímavými aj menej zaujímavými, rozmýšľate, čo vyradiť, čo dokúpiť, pozeráte na Dejiny umenia od 1. - 10. a už len na titulných stránkach vidíte, ako sa vnímanie sveta neskutočne rýchlo menilo a mení. Pozriete na knihy o starých Grékoch a Rimanoch, potom na celosvetové dejiny a dejiny Slovenska a napadne vás, či je to všetko naozaj dobre zhodnotené, či históriu nepísali naozaj vždy len víťazi a sama nemala šancu k tomu povedať ani slovo... a či je dobré to tak nechať alebo sa tým zaoberať ďalej, aby sa očistili mená tých, ktorí tu už síce nie sú, ale zomierali v utrpení a jediným potešením im bola nádej, že sa potomkovia z histórie poučia.

A keď takto uvažujete, deti prichádzajú vrátiť knihy, potom zase požičať, potom ešte raz vrátiť a zase požičať, a stáva sa, že tie isté knihy, pretože o nich rozmýšľali a chcú sa uistiť, či dobre... A začnú prichádzať malí aj väčší vedychtiví ľudia a jeden z nich sa príde opýtať, či vraj stačí v živote sadiť len stromy - celý život len sadiť stromy... a vidím v očiach vážnu otázku, či Muž, ktorý sadil stromy opísaný v knihe Jeana Giono sa môže stať idolom pre dnešné deti...

A príde dievčatko a prinesie vám prvé dve strany svojej vlastnej rozpísanej knihy o princeznej, ktorá bola veľmi nešikovná a vždy všetko porozbíjala... A malá autorka hľadá možnosti, ako príbeh dokončiť, aby tá princezná nakoniec zažila aj niečo pekné a bola šťastná...

A do toho denného kolobehu pravidelne vstupuje pán C.S.Lewis s otázkou, ktorá visí na stene knižnice, otázkou z jednej z jeho mnohých kníh a pýta sa: „Půjdeš se mnou k horám? Bude to nejdřív trochu bolet, dokud tvá chodidla neztvrdnou. Skutečnost je někdy drásavá pro chodidla stínů. Tak tedy půjdeš?"

A ja mám tendenciu povedať, že áno, že určite áno, aj keď mi nie je všetko jedno, keď si pomyslím, čo by to v praxi mohlo znamenať. Napriek tomu nejako tuším, že iba takáto cesta má zmysel...Tento múdry pán píše v knihe okrem iného aj niečo veľmi, veľmi zvláštne, že vraj : „Existenciu spoločnosti zabezpečuje nedostatok." Znamená to, že...

A vtom prichádza pán učiteľ dejepisu a donesie knihy, ktorými sa budú budúcoroční deviataci zaoberať na jeho hodinách. Viac kusov, aby bola dostupnejšia. A prezerám jednu z nich. Adresát neznámy. Čítam a zostávam v nemom úžase. Prehovorila Katherine Kressmann Taylor. Som ako priklincovaná. Čo, ak sa to stane mne. Darmo si hovorím, že nie. Ako sa preventívne brániť? Čo sa musí v mysli človeka udiať alebo aj v jeho duši, aby bol do tej miery manipulovateľný? Stačí len počúvať koktail správne navolených slov a intonácie hlasu, presvedčivo zvolený prejav a som tam, kde ma druhí chcú mať? Vyzerá to tak nevinne na začiatku, postupuje to veľmi pomaly, kým to nechytí spád... Je niekde vo vesmíre zavesená univerzálna pravda, ktorú sa dá uchopiť v takýchto situáciách?

Prečiarknutá obálka nakoniec dovoľuje odpustiť tým, ktorí hneď neporozumeli...

A potom vás preruší ďalšie dieťa otázkou, či si myslíte, že Hitlerova dcéra naozaj žila. A či sa to naozaj stalo. A či bola babkou a či mala vnučku a či tá vnučka... A či sa dá Jackie Frenchovej veriť. A musíte spolu s nimi rozmýšľať, či takéto knihy s otvoreným koncom sú dobré knihy, keď nedávajú odpoveď... A čo si treba myslieť, keď nám nikto nepovie, ako to má byť? A či je dobré, že jeden si myslí to a druhý zase úplne niečo iné. A čo, ak nastane kvôli tomu hádka?

A tak sa pomaly začína rozvíjať rozhovor medzi deťmi a vami, deťmi a gymnazistami, gymnazistami a tými všetkými spisovateľmi, ktorí sú prítomní už len myšlienkami, ktoré ukryli do svojich kníh. Možno tušili, možno nie, že sa budú zúčastňovať debát aj po svojej smrti. Ale určite netušili, že práve na tomto mieste. A je to nádherné mať takýchto hostí. Občas pozerám smerom k encyklopédiám, kde mám pre nedostatok miesta v oddelení pedagogiky uložené knihy nášho učiteľa národov a je mi ľúto, že sme zatiaľ Jana Ámosa do diskusie neprizvali ... Zrejme to nebol veľmi priebojný človek, keď sa drží takto v úzadí, viem o ňom veľmi málo, ale z toho čo viem, bol skôr pozorovateľom a mysliteľom, určite nie bojovníkom. Odpusťte, pán Komenský, opäť sa potvrdilo, že si väčšinou nevážime to, čo máme a tých, ktorých máme.

Občas sa zase dostanete do polemiky s veľkým filozofom. A je to hlúpe, ale napriek všetkému si myslíte, že máte pravdu vy. „Nie, pán Novak, nesúhlasím s Vami. Ako môžete analyzovať začiatok 19. storočia a na dokreslenie použiť verš kráľa Šalamúna, že pod slnkom nie je nič nové. Pod slnkom nebolo nič nové, nie je a ani nebude. Aj keď demokratický kapitalizmus bude v plnom rozkvete..."

A prichádzajú deti, že sa chcú hrať. PC hry. A v knižnici. Nie, chlapci, dievčatá, PC hry a v knižnici? Nie. Rodičia to niektorí nechcú, pani psychologička nie je tomu naklonená, ani ja nie som nadšená... Ale, že iba chvíľku. No dobre, tak teda desať minút. A neverili by ste. Niektorí z nich odchádzajú po tom svojom vymedzenom čase a keď sa pýtam, či už skončili, tak mi povedia, že áno, že desať minút vypršalo. Tak to si zaslúži pochvalu. A vyslovujem ju. Veď, dokážeme to isté aj my dospelí? Dodržať hranice, ktoré si vymedzíme? Keby to tak bolo, koľko detí by dnes žilo v kompletných rodinách napríklad? Môj pohľad na budúcnosť sa v tom momente stáva pozitívnejší a v duchu si hovorím: deti moje zlaté, ani netušíte ako si vás vážim, akou ste pre mňa nádejou, že tento svet môže byť zase trochu lepší alebo aspoň nebude mať šancu stať sa oveľa horším.

„Toto som doniesol. Dar pre knižnicu. Môžem to tu nechať? "Nie, to nezostúpil žiaden literárny vedec z poličky, prišiel pán učiteľ slovenčiny... „Seifert - Všecky krásy světa." „ To je próza. On písal aj prózu?" „Hej." „Ako sa ďakuje za takéto knihy?"

A chvíľu čítam. Nádhera. Nie som si istá, či je to čistá próza. A opäť si začínam viac uvedomovať silu slov. A nie len tú, ktorá robí človeka lepším, ale aj tú, ktorou dokázali všetci tí despotickí „hrdinovia" nedávnej minulosti urobiť iným zo života peklo. Niektorí použili veľa slov. Ako je možné, že to davy prehliadli. Niektorí len málo a predsa boli iniciátormi nezvrátiteľných udalosti, za ktoré by sa mali hanbiť. Ale..., nehanbia sa...

Onedlho príde piatak, že našiel chybu v knihe. Chybu v knihe? Zase? Možno by sa oplatilo vydavateľom najať žiakov základných škôl, aby vychytali tie chybičky, ktoré profesionálom uniknú. A tak máme v knižnici túto chybu opravenú ceruzkou vo všetkých exemplároch chybného titulu. Snáď to budú brať učitelia do úvahy a ohodnotia tieto deti nejakými bodmi navyše.

Otváram úplne novú knihu a idem ju zaevidovať a nedá sa napísať len číslo a odložiť. „Pán Novak, prekvapili ste ma. Kniha napísaná desať rokov po tej, ktorú som si nedávno prelistovala... to áno, aj keď nie celkom, predsa len začínam trochu rozumieť. Možno ste mali predsa len pravdu - nie s tou citáciou zo Šalamúna, ale s tým, že je dobré oddeliť morálku od politiky a ekonomiky, nech idú spolu všetky bok po boku a nech sa ovplyvňujú. Tak ste to mysleli? Ale, čo keď je to teraz tiež už iné?"

Občas sa deti prídu spýtať na nejakú historickú udalosť, ale keď neviete hneď zareagovať a poskytnúť presné údaje, prezeráte spolu s nimi múdre knihy, aby ste si ujasnili nejaké podrobnosti a zistíte, že oni toho vedia viac ako vy. A keď nenájdete, čo potrebujete, začnete rozprávať niekde inde vypočutý príbeh z dejín a nejaké dieťa vám k tomu zaspieva pesničku o prvej svetovej vojne, ktorú ho naučil dedko... A keď sa spýtate, čo ešte dedko rozprával o prvej svetovej, povie, že nič. Že vraj povedal, že všetko je v tej pesničke...

A zastaví sa aj pani učiteľka. „Pusti si Ólafur Arnalds" a kým hľadám na You Tube, spomeniem pred ňou kauzu Cervanová a ona porozpráva krátky príbeh zo svojho života... Múdra pani učiteľka mimochodom... A Ólafur Arnalds si pustím asi častejšie.

Nie je krajšia odmena pre knihovníčku ako keď príde chlapec a povie, že je to škoda, že začalli prázdniny, lebo sme nedokončili to rozprávanie o socializme...

A na záver dňa prichádza mladá dáma z gymnázia. A dlho mlčí. Stojí a mlčí. Zvykne takto mlčať, pretože to, čo je hlboko vnútri sa len tak ľahko na povrch nedostane a ja už viem, že treba čakať... A že sa to oplatí. Pretože potom príde chvíľa, kedy sa to z nej dostane von a naformuluje niečo, čo je aj pre ňu nové a naše myšlienky sa v tom knižničnom priestore stretnú a my cítime, že pravda musí existovať. Aspoň tá naša... aj keď nie je objektívna, nie je už ale ani subjektívna...

„Viete, ten film, hovorí, „ to bolo niečo silné... predstavte si, sedíte pred plátnom a ono to začne... lejak, obrovský lejak a po ceste kráča človek... človiečik... je už celý premočený... a tam niekde v diaľke, a to si uvedomíte až vtedy, keď sa k tomu priblíži, obrovský billboard... a na tom billboarde nápis... Aj teraz ten lejak tam vonku a tá pesnička, a to, že sme tu my piati, neskutočne mi to pripomína atmosféru toho filmu. Chcem zostať. Nikam sa mi teraz nechce ísť."

A tak sa mi zdá, že návštevníkom našej knižnice vôbec neprekáža ten drevotrieskový nábytok a linoleum na podlahe.

„Pán Šimečka, Vás som dnes nečakala, naozaj nie. Veď toto ste mi už povedali pred rokom. A ja som na to úplne zabudla, vďaka za pripomenutie. Škoda, že tu teraz nie ste. Potešili by ste sa. Viem, musí stačiť to, že ste tu boli. Pripomínate mi zmysel mojich dní, ktoré žijem tu a teraz. S chybami, so zlyhaniami, ale so snahou dopátrať sa pravdy. Tak veľmi by som chcela pochopiť... Byť pravdivá, ale nenanucovať pravdu iným, byť láskavá, ale nekompromisná, byť veľkorysá, ale šetrná k tomu, čo patrí všetkým..."

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?