„A ako to vyzeralo v tých domoch?"
„Všade boli také poschodové postele, drevené... cez celú miestnosť."
„Prečo?"
„Čo prečo?"
„No, prečo cez celú miestnosť?"
„Asi aby sa ich tam čo najviac zmestilo."
„Tých väzňov?"
„Hej."
„A koľko tam bolo tých postelí?"
„Ja neviem... mne to pripadalo ako jedna taká veľká posteľ... oni museli spať natlačení na seba,... ale to bolo možno pre nich niekedy aj dobré, ... hlavne, keď bolo zima."
„A boli tam aj deti?"
„Väznené?"
„Ano."
„No, boli."
„A ako to vieš?"
„No lebo som tam videla oblečenie, ...topánky, kufre, ktoré si tam tí ľudia so sebou doniesli... Boli toho také obrovské kopy, oni nevedeli, kam idú. .. A boli tam aj dudlíky, malé topánočky, čiapôčky, košielky..."
„To tam boli aj úplne malé bábätká?"
„No...hej."
„A to vtedy ľudia boli takí zlí?"
„Čo ja viem?"
„Dnes sa viacej modlíme, že sa také veci nestávajú?"
„Ja neviem, ja si myslím, že stávajú, ale nie tak blízko nás."
„A keby som chcel tých ľudí, čo vtedy boli v tom koncentráku zachrániť, dalo by sa to?"
„Čo ja viem? ... a ako by si to urobil?"
„No povedal by som, že nech zabijú mňa namiesto nich. Ale neviem..., myslíš si, že by Pán Boh vedel, že som sa obetoval?... a nechcel sa zasamovraždiť? ...Vedel by to?"
Zabočila som na parkovisko, vypla motor, svetlá, zatiahla brzdu... Z auta vystúpila Hanka a Matúško. Ja som ešte chvíľu sedela a pozerala, ako sa k nám s úsmevom blíži Matúšova mama, aby mu pomohla zobrať ťažkú tašku. Tretiaci zato niekedy majú veľmi ťažké tašky...